Úvaha o ortografii radových čísloviek v latinskom korpore PHI

Úvaha o ortografii radových čísloviek v latinskom korpore PHI

A. Matis

25. 1. 2026

Minulý rok som si spravil malé korpusové „sondovanie“ do latinskej pravopisnej variability v oblasti čísloviek. Impulz bol jednoduchý: pri písaní a čítaní latinčiny človek neustále naráža na to, že popri „školských“ tvaroch existujú paralelné zápisy, ktoré slovníky často uvádzajú ako rovnocenné, no nie je jasné, ktorý z nich je v reálnych textoch naozaj živý. Keďže pri sporoch typu vicensimus vs. vicesimus alebo milia vs. millia sa argumentuje najmä autoritou gramatík a edícií, rozhodol som sa pozrieť na vec z druhej strany: čo ukáže veľký korpus.

Postup a zameranie

Ako zdroj som použil PHI korpus latinských textov a sledoval som výskyty pravopisných alternácií pri radových číslovkách. Zaujímali ma predovšetkým tvary, kde sa v praxi mieša zápis so skupinou -ns- oproti „zjednodušenému“ -s- (teda analogicky k dvojici vicensimus / vicesimus). Nešiel som po prvých radových číslovkách (primus, secundus atď.), pretože tam daná konkurencia vôbec nevzniká; zmysel má až od „dvadsiatok“ vyššie.

Výsledky pri desiatkach (20–90)

Najvýraznejší obraz poskytli desiatky. Pri 20–90 jasne dominovali tvary typu -nsimus (t. j. „vicensimus-ový“ pravopis) nad tvarmi typu -simus (t. j. „vicesimus-ový“ pravopis). Rozdiel nebol len kozmetický: pri 20 je prevaha -nsimus veľmi výrazná a tento trend sa drží aj pri 40, 50, 60 a 70. Zároveň sa ukázalo, že varianty s -sumus sa v praxi prakticky nevyskytujú a „medzivariant“ -nsumus sa objavuje len ojedinele, teda bez reálnej váhy pre normu.

Interpretácia, ktorá sa núka, je, že pri desiatkach bol v korpusovej realite preferovaný pravopis, ktorý zachováva skupinu -ns- (možno aj vďaka analógii s inými slovotvornými typmi a stabilite zápisu v tradícii opisov a edícií). V každom prípade to pôsobí ako silný argument proti tomu, aby sme pri desiatkach automaticky považovali „zjednodušený“ zápis za samozrejmý.

Zlom pri stovkách (100–800)

Najzaujímavejší moment prišiel pri stovkách: tu sa tendencia obrátila. Pri 100 a následne aj pri 200–800 začal byť v korpuse častejší pravopis typu -simus než -nsimus. Rozdiel je dobre viditeľný najmä pri 100, kde je počet nálezov -simus podstatne vyšší, a podobný obraz (hoci s menšími absolútnymi číslami) sa ukazuje aj pri ďalších stovkách.

Tento „preklop“ je podľa mňa podstatný: naznačuje, že pravopisná variabilita nie je rovnomerne rozložená naprieč systémom čísloviek. Inak sa správa skupina „desiatok“ a inak skupina „stoviek“. V praxi to znamená, že univerzálne pravidlo typu „vždy píš -ensimus“ alebo „vždy píš -esimus“ je pravdepodobne horšie než jemnejšie pravidlo viazané na konkrétny rad čísloviek.

Prekvapenie pri 900 a otázka slovníkových tvarov

Osobitnú kapitolu tvorí 900. Tam ma prekvapilo, že v korpuse nevychádzali presvedčivé nálezy ani pre očakávané tvary odvodené od „deväťsto“ (v rôznych pravopisných podobách, ktoré slovníky zvyknú uvádzať). To otvára dve možnosti: buď je problém v tom, že dané tvary sú v literatúre zriedkavé a korpus ich jednoducho nepokryl, alebo ide o slovníkovú tradíciu, ktorá opisuje „možný“ tvar, no ten sa v zachovaných textoch takmer neuplatnil (prípadne sa vyskytuje v inej podobe, než akú som hľadal). V každom prípade je to presne ten typ výsledku, ktorý človeka prinúti vrátiť sa k citáciám a kontextom a nevystačiť si s holým tvrdením „slovník to pozná“.