Človek - osoba - ľudská dôstojnost'

II Človek - osoba - ľudská dôstojnost'

Úvod

Ľudská dôstojnosť patrí medzi základné etické princípy sociálnej práce. Pre správnu aplikáciu v praxi potrebujeme rozumieť nielen samotnému pojmu ľudská dôstojnosť, ale poznať a rozumieť jeho nositeľovi: človeku.

Prvé úvahy o človeku nájdeme ešte v obodobí, keď sa poznanie nečlenilo do rozvetvenej sústavy vied a preto bolo prirodzené, že ak sa niekto zaoberal poznaním vo všeobecnosti (filozofiou), veľmi často jeho úvahy viedli aj k človeku.

Základnými otázkami boli otázky pôvodu človeka a otázky o tom, čo je určujúce pre život (teda aj pre človeka) hmota alebo duch, či duša? V an tike sa pojem duša používa oveľa širšie ako v súčasnosti.

Preto teda platí, že len myslenie prichádza zvonka a len ono je božské, lebo telesná skutočnosť nemá žiadne spojenie s kvalitou myslenia."

(Aristoteles In Raeper, Smith 1997, s. 41)

Vzdelávací ciel':

Oboznámiť sa s rôznymi pohľadmi na človeka, jeho pôvod, miesto v spoločnosti a na základe tohto poznania naučiť sa správne aplikovať princíp l'udskej dôstojnosti v priamej praxi s klientom.

Zamerané na kompetencie:

• analyzovať a kriticky reflektovať text,
• využívať faktické argumenty v diskusii,
• vedecky diskutovať.

Spôsoby práce:

• samoštúdium,
• vedecká esej,
• skupinová diskusia.

Organizácia textu:

Text je organizovaný tak, aby po čiastkových teoretických objasneniach nasledovali otázky a úlohy, prostredníctvom ktorých si študentky a študenti overujú mieru porozumenia textu a precvičujú schopnosť praktickej apliká cie získaných informácií.

2.1 Človek

V sociálnej práci sa menej operuje s termínmi,,človek" či,,l'udská osoba", bežnejšími termínmi používanými v profesionálnom jazyku v súčasnosti sú klient alebo zákazník. Etika do tejto diskusie prináša d'alšiu požiadavku a tou je potreba vnímať klienta či zákazníka v provom rade ako človeka.Je prirodzené, že priblížiť študentom,,klienta" znamená oboznámiť ich najskôr s niektorými teoretickými predastavami o tom, kto je človek a aké je jeho miesto v súčasnej spoločnosti.

...Otázku, kto je človek, si ľudstvo kládlo od samotného úsvitu civilizácie. Pokusy o prvé odpovede na ňu nachádzame už v najstarších mýtoch, náboženských a filozofických predstavách. Je to problém starý, ale ustavične aktuálny."

(Briška 2000, s. 8)

...Lenže človek nie je iba predmet, vec, objekt, ale aj subjekt, osoba, osobnost. Človek je vedomá bytost, uvedomuje si sám seba a okolité prostredie. Ako sa máme teda pýtať na človeka, ktorý je bytosťou včlenenou do súvzťažnosti predmetov reality ako jeden z nich (je prirodnou bytosťou) a práve tak je bytosťou vedomou, dištancujúcou sa od prostredia, je subjektom?"

(Seilerová 2004, s. 15)

Ako píše Briška (2000), medzi akceptovanými fak tami, s ktorými sa pri objasňovaní tohto pojmu stretneme je:

• chápanie človeka ako prírodnej bytosti;
• chápanie človeka ako spoločenskej bytosti:
• človek, ako bytosť obdarená vedomím, ktorej významnou dimenziou je duchovnost:
• človek ako,homo faber", teda bytosť pracujúca a vyrábajúca;

V súčasnom európskom priestore sa môžeme stretnúť s tromi výraz nými prúdmi, ktoré si navzájom odporujú a síce:

1. so židovsko-kresťanskou tradíciou, podla ktorej bol človek stvorený a je zaťažený dedičným hriechom;

2. s antickou predstavou človeka ako bytosti obdarenej rozumom;

3. s koncepciou vychádzajúcou z prirodných vied, podľa ktorej sa človek líši od ostatných živočíchov len stupňom zložitosti spoločných vlast nosti.

(Briška 2000)

Množstvo informácií, ktoré priniesli ostatné dve storočia, paradoxne nepo mohli lepšie pochopiť kto je človek, kde je jeho pôvod a aká je jeho podstata, práve naopak: celý proces porozumeniu človeka, ako keby sa stal ešte ne prehľadnejším a ešte neistejším.

..Ľudstvo dospelo do štádia, keď sa človek stal sám pre seba úplne problematickým. Vieme o ňom viac, ale chápeme ho čoraz menej."

(Briška 2000, s. 10)

2.2Kto je človek?

Odkiaľ pochádza človek?

Pôvod človeka bol dlhé stáročia určujúcim pre jeho chápanie a pre zaobchádzanie s ním, napr. človeka otroka bolo možné predať, zbiť alebo aj zabiť, pretože otrokovi neboli priznané žiadne práva alebo feudálny pán, ktorý bol chápaný ako naj vyšší vládca na svojom území, mal právo tzv. prvej noci ap.

Pôvod človeka podľa Epikura:

„Demokritos z Abdér prišiel prvý na myšlienku. že ľudia sa zrodili z vody a blata. A nie celkom ináč zmýšľal Epikuros. Ten bol totiž presvedčený. že najprv vyrástli zo zohriateho blata akési mater nice, súvisiace koreňmi so zemou, a deťom, ktoré vydali zo seba, pričinením prírody poskytli vrode nú vlhkosť, a keď sa tieto takto vychovali a dospe li, rozmnožili ľudské pokolenie. Censorinus, De die natali, 4, 9"

Pôvod človeka podľa židovsko-krest'anskej tradície:

Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!" A stvoril Boh človeka, na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril."

(Genezis 26-27)

2.3 Človek ako nestála substancia?

Biblický príbeh o stvorení sveta a o stvorení človeka, ako jedinečnej vy. volenej bytosti, ktorá vo fyzickom tele ukrýva nesmrteľnú dušu je pomerne známy. Menej známou je však Augustínova koncepcia vývoja človeka, ktorá sa uskutočnila v štyroch etapách a to:

1.Homo Paradisiacus - rajský človek, ktorý vznikol z božského aktu stvorenia a odrá žal v sebe božskú trojjedinnosť. Tento bol vnútorne harmonický, jednotný, dobrý, slo bodný a omilostený.

2.Homo Aeger- chorý človek, je to človek po páde prvých ľudí, ktorí zhrešili svojou pýchou a neposlušnosťou.